Ako som fotil tatry.

Po takejto zime som to už potreboval. Po sedemtýždňovej pauze a jednom víkende, kedy som musel uznať, že terén nebude spôsobilý ešte dlho, som si začal plánovať trasy po ceste, ktoré by neboli pre môj bike potupou. Keďže si zima na asfalte poriadne pochutila a ani po tých predchádzajúcich sa cestári nejako neunúvali s opravami, niektoré úseky by sa dali vychutnať aj na FR špeciále. Cieľ bol jasný, cesta na Kojšovku kam to dá. Aby to nebolo také fádne, naplánoval som si to okľukou cez Bankov, Alpínku a Jahodnú do Klatova a až odtiaľ po tradičnej trase na Zlatú Idku. Miestny vedia, pre ostaných to nie je také zaujímavé, rozdiel je zhruba 20km a 500m prevýšenia. Počítal som, že vo výške 900–1000m to budem musieť pre snehové polia otočiť. Nemusel som. Snehu bolo všade naokolo dosť, no cesta bola suchá, nanajvýš mokrá. Až po vrchol. Aby som sa naň dostal, treba obchádzať meteorologickú stanicu, pred ktorou cesta končí. Trochu som sa brodil v závejoch. Nič hrozné, nejakých 50metrov. Aaah som hore. To je pocit. Naposledy som tu bol v auguste. Neviem, prečo som sa tu odvtedy neodhodlal. Hoci sú všade naokolo dramatické mračná, výhľad je úžasný. Stráne s bielymi fľakmi snehu, kopce striedavo zatienené mrakmi a osvetľované slnkom, pahýle stromov ošľahané vetrom a v diaľke Tatry. Takto som ich odtiaľ ešte nevidel. Krásne zasnežené svietili na obzore. Sen fotografa. A ja blbec som nechal foťák doma!!! Myslel som, že sa sem dnes ani nedostanem. Tak mi treba. Po čiastočnom upokojení zmiešaných pocitov nadšenia z výhľadu a zlosti nad vlastnou blbosťou som začal uvažovať. Zajtra je predsa nedeľa. Kto mi bráni sem prísť a Tatry si vyfotiť. Vtedy som ešte netušil, čo som si na seba naplánoval. Cestou späť, hoci už trochu unavený, som sa utešoval myšlienkami na nasledujúci deň. Ráno bolo krásne. Teda aspoň na pomery 2.apríla. Počasie vyzeralo sľubne, dokonca lepšie, ako v predchádzajúci deň. Foťák bol prichystaný, baterka nabitá, Na karte dostatok miesta. Dnes neplánujem žiadne okľuky- Kojšovka, foto a späť. Vyrážam. Po prvom kilometri dávam dolu rukavice. Svieti slnko a teplomer ukazuje statočných 18stupňov. Trochu cítim únavu zo včerajška. Išiel by som voľnejšie tempo, ale o tretej musím byť doma, mám dnes ísť ešte na návštevu. Kontrolujem si čas a priemernú rýchlosť. Vyzerá to byť v norme. Počasie je dnes naozaj ako na objednávku. Tých pár mrakov na oblohe je len proformu. Blížim sa k záverečnému stúpaniu na vrchol. Zhruba 7km, 600m výšky. Dnes to ide nejako ťažšie. Neviem, či je to teplom, alebo kondička šla celá do včerajška. V tretine stúpania som myšlienky úspešne presmeroval na počúvanie obľúbených skladieb vyvolaných z pamäti. To je osvedčený recept na dlhé, technicky nenáročné stúpania. Ani som si pritom nevšimol, že sa už blížim k cieľu svojej púte. Čo je horšie, počasie sa nejako zopsulo. Dramatické mraky zo včerajška tu počkali na príchod ďalších. Som opäť na vrchole. Tam, kde boli včera Tatry, vidno prd. Predsa som nebral foťák zbytočne! Vyťahujem ho a fotím, čo nie je vidieť. Zo včerajšieho výhľadu ostali len mraky, pahýle stromov a fľakaté kopce. Fotím aspoň tie, keď som sa tu už dotrepal druhý deň po sebe. Začína popàchať. Beriem na seba vetrovku a idem sa prebrodiť závejmi k ceste. Som na nej, no z popàchania sa za tie dve- tri minúty stáva celkom slušný lejak. Pomaly sa rozbieham. Brzdy navlhnuté snehom a dažďom kvília do ďaleka. Z meteo- stanice za mnou brechajúc vybieha dvojica psov. Jeden malý, náruživý, za ním vlčiak, ktorému sa veľmi nechce. Hneď to aj otáča a ide sa schovať. Malému to dôjde po nejakých dvesto metroch. Lejak ho presvedčil, že to nemá cenu. Ja sa ale musím dostať domov. V tom sa začali ozývať prvé hromy. No už len toto mi chýbalo. Ten zjazd do Zlatej Idky bol super očistec. Aby toho nebolo málo, k dažďu sa začali pridávať krúpy. Vtedy ma to prvý krát napadlo, o tomto musím napísať do bike-fora. Krúpy mali sotva pol centimetra v priemere, no ja som si v duchu hovoril, ako ich budem popisovať, že boli centimetrové. A už sú tu. Mal by som prestať myslieť na blbosti, lebo si to privolávam. Už padali dosť dlho, a čim ďalej tým hustejšie. Rozmýšľal som, že zastanem, no schovať sa nebolo kde. Šťastie, že som mal prilbu (ďalší argument pre Enjoya :o)). Keď sa niektorá trafila do vetracej štrbiny, bola to brutálna bolesť. Predsa len zastavujem. Ani neviem prečo. Už ma všetko bolí a som kompletne premoknutý. Rukavice, ktoré som si hore natiahol sú nasiaknuté vodou ako špongie a na vrchu pokryté roztápajúcou sa vrstvou ľadu. Ďalší „super“ nápad: idem odfotiť krúpy. Keby ma teraz niekto videl, mal by vo veci mojej diagnózy jasno. Sťahujem si rukavice a s rukami, ktoré sa mi klepú od zimy ako Muhamadovi Alimu (to mu určite nezávidím) sa pokúšam rozzipsovať batoh. Vyberám foťák, cvakám krúpy. Ešte nezabudnúť niečo strčiť do záberu, aby bolo jasné, aké sú potvory veľké. Noha bude stačiť. Ešte jeden cvak s bajkom. Dúfam, že mi na ňom nedodrbú lak. Mal by vydržať aj kamienky, tak neviem, čoho sa bojím. Z vypätím všetkých síl strkám foťák do batoha a idem ďalej. Krúpy pomaly prestávajú padať, no lejak je stále výdatný. Za zlatou Idkou sa zdá, že by to mohlo skončiť, no po pár desiatkach metrov leje znova. K tomu samozrejme blesky, hromy. Takto to drží ďalších 20kilometrov. Komentujem to v nepravidelných intervaloch spàškou nadávok smerom k Najvyššiemu. Prichádzam do mesta. Dážď je už trocha miernejší. V stúpaní z Myslavy na sídlisko, obchádzajúc autobusovú zastávku začujem „Nemohlo to aspoň hodzinu počekac?“ Myslím si, keby tá vedela, čo sa dialo tam hore…som to ani poriadne nedomyslel, zahrmelo a začali padať krúpy. „Teraz mi už môžeš, domov to mám pol druha kilometra.“ Prechádzam poslednú križovatku, prvý krát v živote na červenú, zastavujem, pred domom. Bajk vynašam po schodoch, šťastný, že to mám za sebou. Naši ma vítajú so slovami: “Akurát ťa to tu muselo chytiť?“ „Nie“, vravím, „chytilo ma to na Kojšovke.“ „Tak to ty si to sem dovliekol.“ Na podobné žartíky som príliš unavený a zmrznutý, tak radšej nereagujem. Dávam si horúcu sprchu, čaj a uvažujem, kam sa s bajkom vyberiem najbližšie…